Sedím na posteli s vlasmi kratšími než predtým a smiešnou ofinou, ktorá zahaľuje moje gigantické čelo. Niekedy má dieťa dečku, ktorej sa nechce zbaviť, lebo mu to prináša pocit bezpečia a pohodlia. Až teraz mi došlo, že moje vlasy boli moja dečka. Pretože som vždy bola vnímaná ako tá pekná, ako tá sexy, po ktorej každý mladík, ktorému fungujú hormóny, ide. A dlhé, husté, lesklé vlasy boli vždy niečo, čo mi na kráse pridávalo. Spontánne rozhodnutie odfiknúť ich, lebo "nový rok, nové ja", bolo najskôr oslobodzujúce. V dennom svetle, keď sa človek má vrátiť do toxického prostredia, ktorým je stredná škola, je to katastrofa. Zo zrkadla na mňa hľadí detskejšie, nevinnejšie, menej atraktívne ja. A naivne som si myslela, že som dostatočne sebavedomá a spokojná sama so sebou, aby som sa o to nestarala. Avšak ani tí 'najosvietenejší', najvyspelejší ľudia, ktorí sú väčšinu času povznesení nad okolím, neuniknú sociálnej úzkosti.